Vlčí pláč

Autorka: prudent.wolf

12. kapitola

V sobotu ma rodičia odviezli za Alfou. Nemyslel som že to urobia, ale keď som vystupoval po schodoch došlo mi, že sa to naozaj stalo. Predtým ako som otvoril dvere prinútil som svoje splašené srdce upokojiť sa. Nechcem predsa aby si niekto vedel, že sa bojím.

Zamieril som si to rovno do jeho pracovne. Alfa sedel chrbtom ku mne a niečo písal na počítači. Sadnem si.

„Kaster prečo si to urobil?“ spýta sa ma bez toho aby sa otočil.

„Nič som neurobil,“ namietam. Otočí sa tvárou ku mne prevŕta ma tými svojimi hnusnými očami.

„Ale urobil. A čo tovje city ku Selena? Teraz ju musíme prinútiť odísť. Nemôžem si dovoliť akceptovať tento vzťah.“ 

Vedel som, že Alfa vie o pocitoch a myšlienkach celej svorky, ale teraz som ho za to prvý krát nenávidel.

„Nemôžem za to,“ poviem potichu a preruším očný kontakt.

„Ja viem Kaster preto bude trest mierny.“ povie.

Otvoria sa dvere a chytia ma dvaja chalani. Viem, že nemá zmysel sa brániť a tak to ani nerobím. Pozriem im do tvárí. Sú o pár rokov starší odo mňa, ako malí sme stavali hrady z piesku.

Odvedú ma von. Potom sa údery sypú ako na bežiacom páse. Keď konečne skončia nevládzem sa ani pohnúť. Niekoľko rebier mám zlomených, zápästie mám vykĺbené a z nosa mi tečie krv.

„Super“ pomyslím si. „Toto sa bude hojiť ešte aj v pondelok. A vraj mierny trest.“ chripľavo sa zasmejem a vykašlem krv.

Chalani mi pomôžu postaviť sa na nohy a odvedú ma do domu. Potom si už našťastie nič nepamätám, stratím vedomie.

Preberiem sa vo svojej posteli. Opatrne si ohmatám rebrá. Už sa to začalo zrastať, ale ešte stále to bolí ako čert. So sykotom sa postavím a idem do kuchyne. Môj malý braček sedí za stolom a robí si domáce úlohy. Pohladím ho po vlasoch. Z chladničky vylovím niečo na jedenie a prisadnem si.

„Prečo ti to urobili Kas?“ spýta sa zo záujmom.

„To ti poviem keď budeš starší,“ usmejem sa naňho a poklopem mu po zošite. „Tu máš chybu. Má tu byť mäkké i.“

Zaškerí sa a chybu opraví. Do kuchyne vpláva mama. Aj keď mi ublížili aj kvôli nej nedokážem sa na ňu hnevať, urobila iba to čo pokladala za správne a hoci s ňou nesúhlasím, nemám právo ju súdiť. Miluje ma a vždy robí všetko pre moje dobro. Teda, aspoň v to dúfam.

„Už ti je lepšie?“ spýta sa ustarostene.

„Áno, neboj sa,“ mávnem rukou. Pri tom pohybe pocítim ostrú bolesť v hrudníku, potichu syknem. Mama na mňa prísne pozrie a pošle ma naspäť do postele.

Je príjemné namiesto školy vylihovať v perinách a nechať sa obskakovať.

V pondelok večer som si  už chcel ľahnúť keď mi zazvonil mobil. Na displeji svietilo Dávidovo meno.

„No?“ ozvem sa znudene.

„Kas! Musíš pomôcť.... musíš...les...Alfa,“ ozve sa v slúchadle jeho hlas. Znie to akoby sa dusil  Po chrbte mi prebehnú zimomriavky. Aj ja som sa párkrát takto hovoril, bolo to vtedy keď som dostal od Alfu rozkaz a chcel som ho porušiť.

„Komu musím pomôcť?“ spýtam sa naliehavo.

„Jej!“ vykríkne zadychčane Dávid.

„Selene?“ spýtam sa. Srdce mi zovrie.

Ozve sa len vzdych v slúchadle, viem, že som trafil. Zruším hovor a vybehnem z izby. Schody beriem po troch a nestarám sa o mamine protesty, keď otváram dvere. Bez slova vybehnem do záhrady a rozbehnem sa. Preskočím plot a rýchlo sa vyzliekam, premením sa a do papule vezmem nohavice, nechcem predsa niekde pobehovať nahý.

Počas behu vetrím. Snažím sa zachytiť pach niekoho zo svorky, ale necítim nič. Som čoraz viac v srdci lesa, stromy sú to väčšie a hustejšie pri sebe. Nepokojne zastanem, toto už nie je naše územie, ale potom ju zacítim. Bez rozmýšľania bežím jej smerom. Predieram sa cez husté malinčie nedbajúc na to, že mi rozdriape kožu. Ocitnem sa na malej čistinke, stromy tu vytvorili malý priestor ukrytý pred zrakmi z vonka. Tam leží. Z hrdla sa mi vyderie zaskučanie a premením sa. Navlečiem si nohavice a klesnem k nej na zem.

„Dýcha,“ poviem potichu. Opatrne ju obrátim tvárou nahor a prezerám si jej rany. Má ich veľa, na tvári, na rukách a nohách a  aj na bruchu. Keby nebola v takom zúboženom stave a ja nebol taký vystresovaný jej nahota by ma dostala do pomykova.

„Do riti,“ poviem nahlas. „Do riti. Do riti. Zabijem ich. Všetkých do jedného ich zabijem. Prisahám ti Sel, že toto nezostane len tak.“ Zaborím do jej vlasov tvár a snažím sa premôcť slzy bezmocnej zlosti.

Začujem praskanie haluzí. Zdvihnem hlavu a uvidím ich. Do nosa mi udrie sladkastý pach.

„Upíry,“ zavrčím a  premením sa. Okamžite jednému skočím po krku, ale on je rýchlejší. Zaženie sa rukou a ja skončím v kmeni najbližšieho stromu. Ten hrozivo zapraská spolu z mojimi kosťami, ešte nie som celkom v poriadku. Zveziem sa na zem a jeden z nich na mňa skočí a pritlačí ma vlastnou váhou k zemi. Nemôžem sa pohnúť a celé telo ma príšerne bolí.

„Upokoj sa. Nechceme vám ublížiť“. povie ďalší pokojným melodickým hlasom. Tlmene zavrčím.

„mmet nemusíš ho rozpučiť,“povie ďalší. „Ak nebudeš robiť hlúposti ,tak ťa pustíme.“ Zase zavrčím, len pre istotu, aby si nemysleli, že s nimi budem spolupracovať.

Ozve sa vzdych.

„Zoberte to dievča, ale opatrne je na tom zle.“ povie ten čo ma chcel upokojiť.
Až teraz pocítim ozajstný strach. Chcem zvriesknuť nech sa jej nedotýkajú, nech ju nechajú na pokoji. Nejako sa mi podarí dostať spod obrovského upíra a chcem skočiť na toho, ktorý práve dvíhal Selenu do náručia. Zabránila mi vtom ale obrovská bolesť hlavy a tmy, ktorá bola zrazu všade.

„Bože, dvakrát za tri dni,“ pomyslím s predtým ako upadnem do bezvedomia.