Šťastie je cesta

Autorka: Cor@

Vo chvíli keď sa vám zrúti celý váš život- celý váš svet, začnete premýšľať o veciach, ktoré by vás z iných okolností ani len nenapadli. Túžite utekať, bezcieľne sa len tak hnať dopredu až kým nepadnete vyčerpaním a na malú chvíľu prestanete myslieť na to čo sa vlastne okolo vás deje. Ako som sa tak bezcieľne hnala cez les, spomenula som si na čas, keď som bola šťastná. A to šťastie sa spájalo s naivnosťou, pretože som verila, že môj život  bude dlhý, krásny a plný lásky. Mala som šestnásť rokov a s priateľkami sme oberali jablká v sade. Smiali sme sa, žartovali  a v jedinej chvíli nepozornosti sa mi šmykla noha a ja som letela dolu. Ten pád bol plný strachu ale zároveň neskutočného vzrušenia, aj keď trval iba krátke stotiny sekundy. A ja so túžila opäť zažiť tento pocit. Jediný rozdiel bol v tom, že po tom páde som sa už nechcela prebudiť. Svoje úvahy o smrti som prerušila vo chvíli, kedy som stála na okraji útesu a dívala sa dolu. Už som nemala prečo žiť. Manžel ma týral, psychicky aj fyzicky. Toľko dní som prežila v strachu, beznádeji, zúfalstve. Na verejnosti som sa usmievala a vo vnúti zúfalo kričala o pomoc. A keď som konečne nabrala odvahu, utiekla a porodila svoje prvé dieťatko začala som dúfať, že budem mať lepší život. Ale moje dieťa umrelo a ja som sa ocitla v čiernej diere, na mieste odkiaľ som sa dokázala dostať len ja sama. No ja som sa netúžila vrátiť do toho sveta, ktorý mi tak veľmi ublížil. Spravila som krok...a zrútila sa dolu. Pár sekúnd slobody a potom bolesť, ktorá človeku otupí všetky zmysly.....

Ležala som a telom mi lomcovala bolesť, bolesť taká neznesiteľná, že sa to nedá ani len opísať. Chcela som aby už bolo po všetkom... A potom bolesť pominula a ja som otvorila oči. Nado mnou sa skláňal muž, krásny muž s blond vlasmi. Bola som si istá, že je to tvár anjela. Ako som sa naňho lepšie zadívala, niečo sa mi nepozdávalo. Ten anjel sa mi zdal povedomý. Akoby som ho už niekde videla. Pozorne som si ho prehliadla a v tom som si spomenula. Doktor Carlisle Cullen. To on mi ošetroval nohu, keď som pred mnohými rokmi spadla z toho stromu. Hlavou sa mi hnalo tisíc myšlienok. ,Čo tu robí?! ...Kde som?...Čo sa stalo?...Som už mŕtva?...A ako to, že sa vôbec nezmenil?´ Z myšlienok ma prerušil nádherný, melodický hlas: ,,Esme? Esme! Vnímaš ma?“ Pozrela som sa naňho nechápavým pohľadom. ,,Čo si zač?“, opýtala som sa. Vtedy jeho krásna tvár akoby zamrzla a oči mal plné bolesti. Prehovoril ku mne tichým, smutným hlasom: ,,Esme musím ti toho veľa vysvetliť a chcem ťa poprosiť aby si ma teraz neprerušovala.“ Mlčky som prikývla a on začal rozprávať svoj príbeh a zároveň k tomu postupne pridával ten môj..................

Bola mesačná noc a ja som stála pri otvorenom okne. Dívala som sa na hviezdy, na tú nádhernú oblohu. Od mojej premeny prešiel už skoro rok. Carlislove obavy boli úplne zbytočné. Neprekážalo mi čím som sa stala. Tento život sa mi páčil, po mnohých rokoch som sa cítila úplne slobodná. A aj som ňou skutočne bola. V dome bolo nezvyčajné ticho. Edward od nás pred mesiacom odišiel  a Carlisle bol práve na love. Carlisle...to meno pri ktorom mi po tele prebehli zimomriavky. Také príjemné mrazenie, ktoré si neviete celkom vysvetliť. Žili sme spolu, prijala som jeho priezvisko, no mala som vždy pocit, že ma nikdy nebude vnímať ako ženu. Túžila som po ňom a obdivovala som ho. V myšlienkach som o ňom občas premýšľala ako o svojom spasiteľovi. Dni, týždne, mesiace som zbierala odvahu aby som mu povedala čo cítim. Mala som pocit, že teraz je tá správna chvíľa. Ozvalo sa tiché buchnutie dverami. Nadýchla som sa a zišla dolu. ,,Carlisle. Už si späť?“ Pozrel sa na mňa, jeho oči mali teraz zlatistú farbu. Usmial sa na mňa. ,,Ponáhľal som sa. Nechcel som ťa tu nechať samu.“ Zasmiala som sa. ,,Ja nepotrebujem ochrancu.“ Úsmev zrazu vystriedal iný, zvláštny výraz. ,,Ja ťa rád ochraňujem“, povedal potichu. Telom mi prešla mierna triaška. ,No tak, Esme vzchop sa...povedz mu čo cítiš´, povzbudzovala som sa v duchu. Kým som však stihla niečo povedať, prešiel ku veľkému čiernemu krídlu, ktoré patrilo Edwardovi a začal hrať. Nesmelo som podišla k nemu a prisadla si. Hral pomalú, pokojnú melódiu. Nechala som sa unášať hudbou a keď zrazu utíchla strhla som sa. Carlisle sa mi pozeral hlboko do očí a chytil ma za ruku. ,,Esme...“, zašepkal ,,dokázala by si potom všetkom čo si zažila ešte ľúbiť nejakého muža?“ Neveriacky som sa naňho pozerala. Zrejme nevedel čo si o tom má myslieť. ,,Prepáč, nechcel som ťa zraniť“. V tom som sa naňho usmiala: ,,Nie, nedokázala by som ľúbiť nejakého muža. Dokázala by som ľúbiť iba teba.“ V očiach sa mu objavila radosť a niečo, čo som si nikdy predtým nevšimla. Žeby láska? Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. V tej chvíli som zabudla, kým som, vedela som len, že chcem aby bol so mnou. Túžila som po ňom tak veľmi ako ešte nikdy. Schytil ma do náručia a preniesol na gauč. Milovali sme sa celú noc a keď sme na svitaní ležali vedľa seba a on ma hladil po vlasoch, vedela som, že keď som skočila z toho útesu, spravila som najlepšiu vec akú som dovtedy urobila. A dnešnou nocou som spravila definitívnu čiaru za svojím predošlým životom. Celú moju myseľ a telo naplnilo niečo, čo som necítila už veľmi dlho. Bolo to šťastie a láska. ,,Ľúbim ťa“, zašepkala som....

Keď sa Edward po niekoľkých rokoch vrátil, našiel doma lásku, pochopenie pre jeho rozhodnutie odísť a láskyplné prijatie. A tiež tam našiel dokonale šťastných manželov Cullenovcov.

,,Neexistuje cesta za šťastím.....pretože šťastie je cesta...“

KONEC