Som tu pre teba

Autorka: Aďa

Príbeh voľne nadväzuje na poviedku „Dobrý skutok.

   Červený kotúč slnka sa čoraz rýchlejšie približoval k západu. Posledné dlhé lúče jemne pretkávali vrcholky najvyšších borovíc a iskrili na každej snehovej vločke, s ktorou sa stretli. Ďalší mrazivý decembrový deň sa schyľoval ku koncu.

   Domy- ako zasnežené hríby schúlené sa krčia v decembrovej noci. V každom z nich svietilo svetlo, rozliehal sa krik nadšených detí. Len posledný domček sa výrazne líšil od ostatných. Bol neprirodzene tichý, tmavý, akýsi stiesnený, aj cestičku vedúcu ku dverám stihol zasypať čerstvý sneh.

   Mladá žena stála v kuchynke pri sporáku a varila večeru. S vďačnosťou spomína na matku, ktorá ju trpezlivo naučila variť niekoľko jedál. Aj keď už nejedáva tradičné jedlo, chce sa aspoň takýmto spôsobom vrátiť do doby, keď bola ešte na žive a s rodinou sa stretávali pri štedrovečernom stole. Pri ozdobovaní vianočného stromčeka pocítila zvláštnu radosť. Prvýkrát po dlhom čase. V mysli sa vrátila do detstva, keď si ako dievčatko rada spievala veselé pesničky. Ešte aj po rokoch si niektoré pamätala a dokonca obľúbila. Teraz prestierala stôl a pospevovala si detskú koledu.

   Pred večerou  vyšla na chvíľu von. Mala rada krátke nočné prechádzky, keď jej pod nohami vržďal čerstvo napadaný sneh. Zamysleným pohľadom blúdila po stromoch zasypaných čerstvou snehovou pokrývkou. Nič nenarúšalo podvečerné ticho, dokonca aj vietor celkom utíchol a na nebi sa ukazovalo čoraz viac trblietavých hviezd. Traja chlapci vybehli zo susedného dvora, aby z čerstvého snehu urobili pred domom snehuliaka. Keď ho dokončili, unavení a šťastní utekali späť, aby sa tešili z vianočných darčekov.

   Po návrate domov Sofia skôr vycítila, než si všimla akúsi zmenu. Nedôverčivo sa rozhliadla po všetkých kútoch. Všetko bolo na svojom mieste, len niekto nebadane navštívil jej dom a ozdobil vianočný stromček. Na spodnom konári sa ešte kolísalo veľké medovníkové srdce.

„Kto ho sem zavesil?“ čudovala sa upírka a podišla bližšie. Opatrne vzala medovník do rúk.

„Aby tvoje srdce bolo veľké,“ vynikal cukrový nápis na boku čokoládového srdiečka. Sofii od dojatia vypadol medovník z rúk.

„Určite ho sem priniesli pekárove deti,“ pomyslela si.

„Zlaté detičky, spomenuli si na mňa.“ usmiala sa pri spomienke na troch chlapcov stavajúcich snehuliaka.

Až teraz pocítila nesmiernu únavu. Ľahla si na posteľ a pomaly zadriemala.

   Prebudilo ju klopanie na dvere. Nebolo to vlastne klopanie, ale jedno silné buchnutie do dverí.

„Čo sa tam deje? Že by znova začal vyčíňať nočný vietor?“ prebehlo jej mysľou.

Dlho načúvala, ale zvuk sa viac nezopakoval. Vstala, chytila kľučku a prudko otvorila dvere.

„Elenka!“ zašepkala, keď zazrela na prahu sedieť Nadinu dcéru.

Roztrhané, snehom poprášené staré oblečenie jej nemohlo poskytnúť dostatočnú ochranu pred ostrou zimou. Najlepšie o tom svedčil silný kašeľ dieťaťa. Sofia nestrácala čas. Vzala nečakaného hosťa dnu, vyzliekla ho z roztrhaných šiat a poslala zohriať sa ku piecke. Vystrašené dieťa sa s radosťou privinulo k teplým kachliam. Po dvoch šálkach horúceho čaju začala pomaly naberať rumenec, no stále kašľala. Hltavo dojedla zvyšok polievky. Keď pred ňu postavila ohriaty obed, s vďačnosťou sa na ňu pozrela a nesmelo sa pustila do jedenia.

   Sofia cítila, že je v rozpakoch, a vôbec nevedela, ako začať rozhovor. Zrazu jej padol zrak na čokoládové srdiečko, ktoré teraz pokojne viselo na konári. Podišla k stromčeku, zvesila medovník a podala ho dieťaťu. Oči dievčatka zažiarili skutočnou radosťou. Zahryzlo doň a vychutnávalo si každý hlt.

„Ďakujem,“ vyhŕkla Elenka medzi sústami.

„Keď som ešte mala mamu, snívala som o takých medovníkoch, ale mama bola chudobná...“

Odkedy Naďa odišla z dediny pred dvoma rokmi, Sofia o nich viac nepočula. Naďa pravdepodobne chodila z dediny do dediny a najímala sa na všetky domáce práce – pranie, upratovanie...

Čo sa stalo s tou úbohou ženou, Sofia nevedela a nebolo to pre ňu dôležité. Azda jej to Elena sama porozpráva, keď naberie viac sily.

„Upečieš mi ešte také srdiečko?“ opýtalo sa dieťa už smelším hlasom.

„Ak ostaneš u mňa, napečiem ti veľa čokoládových srdiečok,“ sľúbila. Ešte chvíľu sedeli pri peci. Neskôr, keď sa dieťaťu začalo driemať, preniesla ho do postele v spálni, poriadne pozakrývala hrubým paplónom a aj sama si ľahla spať.

Dieťa prestalo kašľať a zaspalo zdravým, hlbokým spánkom. Sofia ešte chvíľu bdela a spomínala na prežité roky a na to, že práve v tento deň dostala druhú šancu. Šancu začať nový, lepší život.

„Bože, ďakujem ti za to, že si mi poslal niekoho, koho môžem milovať a ochraňovať, „ zašepkala upírka a silnejšie pritúlila k sebe dieťa, akoby sa bála, že sa jej práve získaný poklad vytratí do neznámej diaľky spolu s prvým vánkom vianočného rána. Rána Božieho narodenia.

Koniec