Následky
Autorka: Fine
2.kapitola
Zamrzol som silou všetkej vôle len preto, aby utiekla. Ale ona sa
nehýbala. Hoci prerývane dýchala a prsty jej trnuli hrôzou hľadela na
mňa zo zúženými zreničkami a čakala. Akoby tomu neverila. Akoby neverila,
že jej dokážem ublížiť.
„Bella, uteč, hneď!" – zareval som na ňu tak, ako som len dokázal,
použijúc pri tom ten najhromovejší a najdesivejší hlas, aký som v sebe
našiel.
Ale Bella stála. Možno sa tak zľakla, že sa nemohla ani pohnúť... Hľadal
som hocijaké vysvetlenie preto, že tam tak ľahkovážne tŕpla a riskovala
život.
„Edward, čo sa stalo? Je to moja chyba, urobila som niečo zle?" –
oslovila ma tým najláskavejším hlasom, bez známky ľaku, a urobila gesto
rukou k mojej tvári.
Pochopil som, že jej musím niečo povedať, inak ju odtiaľto okamžite
nedostanem.
„Isabella..." – pozrel som jej do hnedých očí, ale okamžite som radšej
sklopil zrak – „...neurobila si vôbec nič zlé. Vôbec nič. To ja..."
Spýtavo na mňa hľadela a fialové modriny po celom jej tele ma kruto
pálili v hrudi. Každú jednu z nich som spôsobil. Modrina na ruke bola
krvavá a obrovská, nohy mala posiate hlbokými škrabancami od mojich
nechtov. A na jej krku... Na jej krku boli dve jemné dierky, ktoré kožu
nepretli. Bol som tak blízko. Ak by som dokázal plakať, určite
by som už cítil na svojej tvári slzy, ale bolo to o to horšie, že som to
nedokázal. Bella postávala dobitá a doráňaná medzi hromadami mŕtvol s
tým nežným výrazom v tvári a túžobnými očami, akoby sa nič nestalo. A ja
som si tak veľmi prial, aby sa nič nestalo. Aby sa mi takýto pohľad
nikdy nenaskytol. Nič desivejšie som nevidel. Moja vlastná žena,
nádherná a jemná, posiata krvavými ranami spôsobenými mojou vlastnou
rukou medzi desiatkami zvieracích tiel bez krvi uprostred lesa.
„Čo si spravil? Tak si bol na love... Potreboval si to..."
Vietor sa obrátil smerom od nej a ku mne zaviala jej vôňa. Storočia som
sa nenávidel za to, čo prišlo potom...