Elisabeth Catherine
Autorka: Yvai
VI. Viem kto si
Tak toto ma vážne vyviedlo z miery. Nechápte ma zle.
V podstate posledných 24 hodín bolo nič oproti tomuto. Nič to
neznamenalo v porovnaní s tým, že som prežila niečo, čo sa nedá
vysvetliť. Dúfam, že to s tou nemocnicou mi tiež vysvetlia. Celú izbu
zalialo mäkké slnečné svetlo. Nebolo to to, čo úplne opantalo moju
myseľ. Bol to pohľad na Marka a Jasona vo chvíli, keď sa slnečné lúče
dotkli ich pokožky. Bolo to...ako...panebože, na toto nemám slov.
Pocítila som rozhorčenie. Mali tajomstvo a Mark mi ho za tie dva roky,
čo som ho poznala, nebol schopný povedať. Hoci, priznávam, v prvej
chvíli som pocítila závisť. Boli nádherní, aj keď nesvietilo slnko
a teraz...teraz...ja som to nedokázala vyjadriť slovami. Pomaly som sa
premiestnila so sedu a spustila nohy z postele, postavila som sa. Mark
ma opatrne chytil za rameno, ako keby si nebol istý udržiavaním mojej
rovnováhy, alebo, že by sa bál o moju hlavu? Čo tam po mojej hlave!
Ignorovala som ju. Toto je omnoho zaujímavejšie.
..Liz, to čo...“ začal sa mi prihovárať Mark.
,,Psst!“ zahriakla som ho a opatrne som sa vymanila
z jeho objatia. Vykročila som k najnádhernejšiemu, čo som kedy videla.
Pomaly som kráčala k Jasonovi. Merala som každý krok. Bála som sa, že
zmizne, že sa rozplynie, že sa stratí ako sen, ako najkrajší sen, aký sa
kedy niekomu mohol zdať. Ja som ho práve žila. Anjel sa ma mňa iba
povzbudzujúco usmial a prikývol. Viac som nepotrebovala. Prekonala som
vzdialenosť, ktorá nás oddeľovala , dvoma rýchlymi krokmi. Stála som
celkom blízko jeho tela. Jeho vôňa ma absolútne opantala. Voňal ako
škorica, pomaranč, ruže a ešte niečo...niečo, čo som nedokázala
identifikovať. Už len jeho vôňa mi nerušila myšlienkové procesy. Bez
pohnutia stál a čakal, čo urobím. Pohľad na Jasona, a vlastne aj na
Marka, ktorému som nevenovala pozornosť, ma šokoval. Tak na toto by som
si nedokázala zvyknúť, ani keby som sa na neho dívala celý deň. Biela
alabastrová pokožka mu doslova iskrila, akoby mal na povrchu tisíce
a tisíce malých diamantov. Stál úplne nehybne, akoby sa bál, že ma
vyľaká, rozopnutá košeľa mu odhaľovala vypracovanú, iskriacu hruď.
Pomaly zavrel oči. Stále som sa bála, že zmizne ako prelud, príliś
nádherný, na to, aby bol skutočný, a tak som váhavo natiahla ruku
a jemne som mu ju položila na líce. Pohladila som ho a pokračovala som
na krk. Opísala som jeho líniu a presúvala som sa na mramorovú hruď.
Moje oči nasledovali ruku, keď sa zastavila na srdci. Necítila som nič,
žiaden tlkot. Bola som, ale príliš zaneprázdnená, aby som hľadala nejaké
racionálne vysvetlenie. Keď som sa naňho znova pozrela, oči mal otvorené
a hľadel na mňa s neskrývaným úžasom. Dnes boli zlaté, teplejšie ako
vtedy v ordinácii. Rýchlo sa usmial, kútiky bezchybných úst sa mu
zdvihli.
,,Nedesím ťa?“ opýtal sa zmätene, ale v jeho hlase bolo
počuť, že je naozaj zvedavý.
,,O nič viac, ako vtedy u otca.“ Otec! Dočerta! Ako mu
to vysvetlím? Príval znepokojenia asi nevplýval príliš dobre na
zdravotný stav mojej hlavy, pretože som pocítila ostré pichnutie,
a kolená sa mi znova podlomili. Našla som svoj skrytý talent! Dokážem
odpadnúť v tej najnevhodnejšej chvíli! Fakt super, nemá to chybu! Usmial
sa ešte viac, zuby sa mu ne slnku zaleskli a opäť ma schytil do náručia.
Opatrne, akoby sa bál, že ma poláme, ma uložil do postele. Neviem, kde
sa toto všetko vo mne vzalo, ale mala som pocit, že keby teraz odišiel,
asi by mi puklo srdce. Vždy som bola tak trochu melodramatická. Kriste!
Veď ho vôbec nepoznám! Keď sa však jeho ruky chystali opustiť môj
chrbát, pevne som ho za jednu schytila. Využívala som všetkú silu, akú
som bola schopná vyvinúť. Plná úzkosti som zašepkala.
,,Neodchádzaj.“ Asi zbadal, čo sa zračilo v mojich
očiach. Strach? Odmietnutie? Úzkosť?
Pravdepodobne ho to presvedčilo o pravdivosti mojich
slov a nežne ma posunul o kúsok k stredu postele a ľahol si vedľa mňa.
Bol tak blízko! Bol to neskutočný pocit, cítiť jeho blízkosť. Aj napriek
spokojnosti, ktorú som cítila každou bunkou svojho tela, som sa
zachvela. Nie strachom. Chladom. Bol tak studený! Chytil deku, ktorá sa
váľala po zemi a pevne ma do nej zamotal. Trocha mi to sťažilo pohyb,
ale nezabránilo v tom, aby som sa ho znova dotkla. Tento krát som
chytila do rúk, jednu tú jeho. Zdvihla som ju, otáčala som ju hore-dolu
a pozorovala som, ako sa mu na nej odráža slnko. Priblížila som si ju
k tvári, chcela som vidieť tie drahokamy ukryté v jeho pokožke.
,,Povedz mi nad čím premýšľaš.“ Zašepkal. Videla som ako
sa na mňa pozerá a odrazu bol napätý.
,,Priala by som si uveriť, že si skutočný.“
Zrazu sa nadvihol a oprel o pravú ruku, tak rýchlo, že
som ten pohyb ani nezaregistrovala, ľavú som mu stále držala v dlaniach.
Jeho anjelsky krásna tvár bola iba pár centimetrov od tej mojej.
Nedokázala som sa ani pohnúť. Jeho zlaté oči ma fascinovali. A vtedy mi
to došlo. Bolo to ako blesk z jasného neba.
Rýchlosť. Malo mi to dôjsť hneď ako ma zachránil.
Sila. Nejako ma dokázal dopraviť 2000 míľ od New Yorku.
Krása.
Ľadová pokožka. Chlad vychádzajúci z jeho tela.
Oči meniace farbu.
Ostré zmysly.
Srdce. Žiaden tlkot.
Slnko. Podľa mojej teórie by ho malo spáliť, ale to nie
je podstatné.
Nadýchla som sa.
,,Viem, kto si.“
