Básnik zbieral verše do dlaní

Ruky biele, takmer mŕtve mal

a predsa celkom zmierený

sám v tichu umieral.

Keď v tom tichu smrť šepká mu, poď!

on nevie, či vôbec umrieť má

a teraz, čo on svetu zanechá?

otázka pod kožu vrýva sa mu.

Bo na život má chuť.

Jasné svetlo vidí v diaľavách,

to svetlo opísané v tisícich veršoch,

to svetlo v jeho bájnych predstavách,

keď už život necíti si v prstoch.

Nemal ženu, na deti si nenašiel čas,

čo by teraz za ten pocit dal,

otcom byť cítiť detských očí jas.

Svoj život už dávno pochoval.

Teraz jeho oči vráskami posiate,

za čo život dal nevie sám,

jeho život končí na papiera liste,

nezasvätil svoj život detským hrám.

A čo po ňom zostane?

Len prach kníh s láskou neprežitou...