Dobrý skutok

Autorka: Aďa

Sofia vďaka vlastnej hlúposti a pýche príde o muža svojich snov. Netuší, že šťastie si ju nájde v zapadlej dedinke neďaleko Rumunska.

Stála pri obloku a dívala sa na hustú snehovú clonu za oblokom. V izbe bolo ticho, iba kukučky na stene tikali a pišťali ako práve vyliahnuté kuriatka. Keď sa nasťahovala do tejto izby, jediné, čo tu po predchádzajúcich majiteľoch zostalo, boli práve staré kukučkové hodiny. Kedysi aj jej rodina vlastnila takéto hodiny. Celé hodiny stála so sestrami pod nimi a čakali na kukučku, či už vyletí zo svojho hniezda. 

   Usmiala sa pri spomienke, ako vždy nadšene tlieskali rukami, keď sa pekne-krásne vrátila nazad. Koľkokrát sa pokúšala tú nezbednicu chytiť! Až neskôr, keď už vyrástla z detských šiat pochopila, že kukučka nie je živá.

   Začudovane sa pristihla, ako čaká, či predsa len neuletí. Aj teraz zakukala a neuletela. Odslúžila si svoje štyri hodiny popoludní a zasa sa odmlčala.

   Opäť sa rozhliadla po prázdnej izbe. Po odchode svojho druha aj ona opustila americký kontinent. Pokúšala sa ho nájsť, ale neúspešne.

„Ktovie, či by ma ešte chcel?“ pýtala sa sama seba.

Odpoveď poznala. V hĺbke svojho nebijúceho srdca vedela, že svojou hlúposťou stratila muža, ktorého miluje. Spoznala to však už príliš neskoro. Príliš neskoro na to, aby mohla niečo zmeniť.

   Smutne si sadla na stoličku a opäť sa ponorila do svojho vnútra. Práve v takéto dni na ňu samota doliehala ešte silnejšie. Pozrela cez okno. Slnko v takýchto dňoch svietilo len málokedy. No k večeru sa nebo zatiahlo mračnami, čo vyzerali ako čierne pomaľované obludy. Pri pohľade na ne musel človek podvedome stiahnuť plecia. Lebo tie obludy sa práve chystali spadnúť. Nespadli. Odrazu sa z nich začalo sypať ako z vreca. Veľké snehové chuchvalce veľké ako detská pästička. Náhle sa rozhodla vyjsť si na prechádzku, nevydrží sama v prázdnej izbe.

   Zababušila sa do teplého kabátu. Nebolo jej síce zima, ale nechcela vzbudiť pozornosť, keď sa bude po dedine prechádzať len tak, v tenkých šatách. Vonku nebolo vidieť ani na krok. Vietor sa pohrával so snehovými vločkami a metal jej ich do tváre. Na nej sa topili na malé slzičky. Alebo to boli jej vlastné? Zovrelo jej srdce, akoby žiaľ mal okovy zo železa. Určite ich mal, lebo presne cítila, ako sa jej vrezávajú do srdca.

   Spamätala sa. Povedala si predsa, že už žiadne slzy. Povedala si to aj teraz, pre istotu nahlas. Aby to počul aj vietor, čo sa jej preháňal okolo tváre a namiesto toho, aby tie drobné kvapôčky na jej tvári sušil, uchovával ich v podobe malých drobných ihličiek.

    Dedinou prechádzala ako vo sne. Napriek hustému snehovému závesu dovidela do okien, kde teraz šantili deti pod stromčekom a tešili sa z darčekov. A potajomky sa snažili uchmatnúť zo stromčeka čokoládové figúrky. Boli také šikovné, že ich nik nemohol pristihnúť. Usvedčili ich však ústa, celé zababrané od čokolády.

   Toto všetko videla, keď oknom nazerala do vnútra jedného z domov. Veď aj ona bola malá. A šantila úplne rovnako. V myšlienkach sa presunula späť do svojho detstva. Spomína si, ako sa so sestrami tešili, keď ocko prvýkrát priniesol vianočný stromček. Táto novinka z Nemecka sa v Anglicku rýchlo rozšírila a o niekoľko rokov mali vianočný stromček takmer všetky významné a bohaté rodiny. Ešte teraz cíti vôňu ihlička a jabĺk, ktorými ho zdobili. Pomaly sa upokojila, no nepomýšľala na návrat domov. Prejde celú dedinu, unaví sa a prestane myslieť na samotu.

   Odrazu zastala a načúvala. Jej upírsky sluch sa nemýlil. To, čo najskôr považovala za kvílenie vetra, je v skutočnosti plač. Inštinktívne kráčala za zvukom. Vychádzal z pootvoreného okna jednej dedinskej chalupy. Podišla bližšie a jasne rozoznala ženský plač a plač dieťaťa.

   Odhodlala sa, zamierila ku dverám. Boli pootvorené. Načúvala, načúvala, keď  plač odrazu ustal. Aj tak urobila to, čo si zaumienila. Zaklopala na dvere, ktoré ju prilákali. Najskôr potichu, ale keď nik neotváral, zabúchala silnejšie. Dvere sa otvorili a stála v nich útla, uplakaná žena.

„Prepáčte, prosím, začula som plač...“

„To je v poriadku. Ja len... ostala som sama, a nemám peniaze ani na darček pre dcéru.“ povedala domáca pani a utrela si slzy.

Následne sa za Sofiu zahľadela. „Prečo sa táto mladá a krásna žena zaujíma práve o moje trápenie? Prečo nie je doma so svojou rodinou, pri štedrovečernom stole?“ uvažovala v duchu.

„A nechcete ísť ďalej? Ospravedlňte ten neporiadok vo vnútri, nemám čas upratovať, stále pracujem.“ dodala na ospravedlnenie.

„Ja som Sofia.“ predstavila sa upírka a pohľadom zablúdila do kúta, kde čupelo uplakané dievčatko.

„Naďa. Elenka je ešte malá, nevládze pracovať a nikoho iného nemám. Často ju nechávam doma samu.“

Naďa naliala do otlčených šálok studený čaj a spolu so sušienkami ho ponúkla Sofii. Bola to však len chabá náhrada za štedrú večeru. Domáca pani sa následné rozhovorila o svojom smutnom živote.

   Takto sa Sofia dozvedela, že táto drobná žena, prišla o muža počas revolúcie v roku 1989 a odvtedy musí ťažko pracovať, aby uživila svoju malú dcérku. Ako ju táto silne katolícky založená dedina odsudzuje za to, že porodila nemanželské dieťa. Sem-tam jej pomôžu susedia a dajú jej niečo pod zub alebo oblečenie pre malú.

   Ani sama nevedela, ako sa pustila do rozprávania. Samozrejme dátumy a niektoré skutočnosti vynechala. Veď ako by jej vysvetlila, že je mŕtva vyše storočia? Takto sa pre zmenu zasa Naďa dozvedela, aká je Sofia strašne osamelá. Ako jej chýba Derek, ktorého pre vlastnú hlúposť stratila. Ako ju bolia slová, ktoré mu v hneve povedala, ale aj tie nevyslovené, plné lásky, ktoré má hlboko v srdci. Ako sa mu nestihla ospravedlniť za všetky omyly a chyby, ktoré sa vyskytnú v každom vzťahu.

   Keď to všetko vyslovila, nesmierne sa jej uľavilo. Pohľadom zastala na dievčatku, ktoré sedelo pri jej nohách na špinavej dlážke. Zodvihla ju zo zeme a posadila na kolená.

„Chcela by si prísť niekedy ku mne? Mám krásnu zbierku bábik.“ spýtala sa Elenky. Tá nadšene prikývla. Aj Naďa sa šťastne usmiala. Konečne našla spriaznenú dušu. Takú, ktorá ju neodsudzuje. Obe sa lúčili ako dávne kamarátky. Sofia si síce nevedela vysvetliť to zvláštne teplo okolo srdca, vedela však, že po dlhom čase konečne zaspí pokojne.

                                                     koniec